Poďme si zaspomínať na nadčasové múdrosti, ktoré nám odovzdali naše mamy. Koľké z týchto viet sa s nami nesú celé roky, formovali nás a určite sme niektoré preniesli aj na vlastné deti?

​

Povzbuďte seniorov, aby tento zoznam doplnili o výroky, ktoré si pamätajú od svojich mám a ktoré im utkveli v pamäti:

​

• Ak niečo robíš, tak to rob poriadne.

• Ak nič nerobíš, nič nepokazíš. 

• Nerob také grimasy, ešte ti tak zostane!

• Kým si pod mojou strechou, budeš robiť to, čo ja hovorím!

• Keby ti niekto povedal skočiť z mosta/do studne, skočíš?

• Ty si prišiel z maštale/chlieva?

• „Chcem“ sa nehovorí.

• Neseď tak blízko pri tej televízii, pokazíš si oči!

• Nejedz pri televízore! 

• Jedz kôrky, budeš mať kučeravé vlasy.

• Veď ty raz pochopíš...

• Pretože som to povedala...

• Peniaze nerastú na stromoch.

• Upraceš si izbu, inak nikam nejdeš.

• Napočítam do desať...

• Svieti sa tu ako na vianočnom stromčeku.

• Pochopíš, keď budeš mať vlastné deti

• Neboj nič, to prežiješ.

• Nechoď von s mokrými vlasmi.

• Kým si pod mojou strechou, budeš robiť to, čo hovorím ja!

• Chlieb si treba vážiť.

• Zavri dvere, nekúrime pre celú ulicu.

• Daj vedieť, keď prídeš domov, nech nemám strach,

• Načo sú ti tie peniaze?

​

Ako pracovať s týmito vetami

​

• prečítajte vetu nahlas a nechať klientov reagovať:​

  • „Ktorú vetu ste neznášali?“

  • „Ktorú dnes používate vy?“

  • „Aj vám toto hovorievala mama?“

• generačné porovnávanie:

  • „Hovorí sa to aj dnes?“

  • „Čo hovorievali otcovia?“

  • „Čo ste hovorievali vlastným deťom?“

• hľadanie najvtipnejších výrokov:

  • seniori si určite spomenú aj na regionálne frázy alebo „hlášky“, ktoré rozosmejú celú skupinu

• zapájanie neverbálnych prejavov :​

  • napodobňovanie tónu mamy, keď niektorú z hlášok hovorila

  • gestá („a pritom ukázala varechou…“)

​

Pri reminiscencii sa vyskytli negatívne spomienky. Ako ich zvládať?

​

Nie každý má na mamu alebo detstvo pekné spomienky. Niektorí rezidenti mohli zažiť tvrdú výchovu, alkoholizmus, odmietanie, násilie, stratu mamy v detstve, celoživotný komplikovaný vzťah alebo nejaké iné traumy. 

​​

Cieľom reminiscencie nie je intenzívne “rozoberanie minulosti“ a otváranie tráum, ale aktivizácia pamäti, jemné vyvolávanie spomienok, socializácia, pocit spolupatričnosti. A to cez vytvorenie bezpečného priestoru, kde každý môže reagovať tak, ako potrebuje.

​

Čo je dôležité:

​

• nikoho netlačiť do zdieľania svojich spomienok

• nevyžadovať „pekné spomienky“

• neopravovať reakcie typu:

  • „Ja na mamu nespomínam rád...“

  • „Moja mama bola prísna...“

  • „U nás doma to nebolo ľahké...“

​

Príklady nevhodných reakcíí:

​

• „Ale veď bola vaša mama.“

• „Určite vás mala rada.“

• „Treba odpustiť.“

​

Vhodnejším prístupom je potvrdenie skúsenosti bez akéhokoľvek hodnotenia:

​

• „Rozumiem.“

• „To muselo byť náročné.“

• „Každý to mal doma iné.“​

​

Veľmi dôležité je tiež mať pripravenú možnosť odkloniť pozornosť napríklad humorom, spoločnou spomienkou, hudbou alebo možno aj nejakou praktickou činnosťou​.